reklama

Sarajevo - rozdelené mesto

Mesto, kde je hranica všadeprítomná, a pritom neviditeľná. Mesto, kde sa iracionalita politiky dostala pred zdravý rozum a odnieslo si to rozdelenie mesta. Ako sa hranica v Sarajeve prejavuje v skutočnosti?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

Na úvod - tento článok bol písaný ešte pred nedávnym sčítaním ľudu v Bosne a Hercegovine, preto sú niektoré moje tvrdenia "out of date".

Na začiatku januára roku 2013 som sa spolu s ďalšími kolegami vybral opäť do mesta na rieke Miljacke v údolí Dinárskych Álp, do Sarajeva. Koho už niekedy v živote túlavé nohy zaviedli do tohto čarovného mesta, tak si vie živo predstaviť, aké rušné a nepokojnou históriou poznačené miesto to je. Dejiny rozdielnych kultúr, ktoré výrazne ovplyvnili aj architektúru mesta, dýchajú na návštevníkov z každého rozbitého domu, z každého špinavého kúta.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sarajevo, hlavné mesto Bosny a Hercegoviny, Federácie Bosny a Hercegoviny a kantónu Sarajevo, je na európske pomery relatívne malé mesto žijúce si svoj vlastný, v každom prípade však nevšedný život. Je domovom pre tri hlavné etnické skupiny, a teda pre Bosniakov, Srbov a Chorvátov. Treba podotknúť, že ruka v ruke s národnosťou ide aj patričný náboženský pôvod. Bosniaci tvoria moslimskú časť Sarajeva, Srbi zasa pravoslávnu a Chorváti zastupujú katolícku časť obyvateľov. Okrem týchto troch etník je možné v meste nájsť aj zástupcov rómskej či albánskej menšiny.1 Počas plynutia histórie musel byť každodenný život obyvateľov konfrontovaný s najrozličnejšími udalosťami, nanešťastie prevažne s vojnami či výbojnými vpádmi nepriateľa. Takéto chvíle, respektíve roky, prišli aj na sklonku 20. storočia, keď bolo Sarajevo a Bosna súčasťou Juhoslávie, socialistickej federatívnej republiky zloženej z viacerých národov. Po smrti vodcu tohto občas neprehľadného zlepenca, Josipa Tita, nasledovala logická emancipácia jednotlivých národov, nad ktorými už nikto nedržal svoju mocnú ruku. Práve maršal Tito bol ten fundamentálny element, ktorý dokázal udržať Juhosláviu pokope bez toho, aby sa v priebehu niekoľkých okamihov rozpadla na črepiny, ako keď padne krehká sklenená váza na tvrdú podlahu.2

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Presne to sa však stalo a váza sa rozbila na menšie, ale i väčšie črepiny. Najväčšou črepinou sa stalo Srbsko – hlavná hybná sila bývalej Juhoslávie, najväčšie rozlohou a najpočetnejšie obyvateľstvom. Ostatne, takýto následok je vskutku logický – hlavné mesto Juhoslávie – Belehrad, bolo a je taktiež hlavným mestom Srbska do dnešnej doby. Práve Srbsko so svojim novým vedením po rozpade Juhoslávie nadobudlo najväčšiu armádu so všetkých krajín bývalej Juhoslávie, čo samo o sebe vzbudzovalo veľké obavy. A tieto obavy boli opodstatnené. Písal sa rok 1992 a jar tohto roku bola poznačená prvými úmrtiami v tzv. Bosanskej vojne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Príčiny rozdelenia

Vojna trvala približne tri a pol roka a vyžiadala si veľa strát. Straty na životoch sú tie najpodstatnejšie a najbolestnejšie, avšak tak ako bolesť zo straty najbližších pretrváva v srdciach pozostalých, tak pretrvávajú aj obrovské materiálne škody v podobe zbombardovaných budov, ktoré ako také jazvy zohavujú inak krásne a majestátne mesto.

Keďže sa Srbi nikdy nedokázali stotožniť s výsledkami oficiálne vyhláseného referenda o nezávislosti, prejavilo sa to aj na ich vojenskej taktike a zámeroch. Obliehanie Sarajeva si vybrali ako ideálny prostriedok na demoralizáciu jeho obyvateľov. Mesto sa stalo hlavným terčom srbských vojsk. Podstatná je hlavne skutočnosť, že Srbi Sarajevo obkľúčili a obliehali ho počas celého vojnového konfliktu. Ako neskôr povedal jeden z mojich informátorov, „Srbi takto vytvorili najväčší koncentračný tábor v dejinách ľudstva“.3

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vojna sa skončila podpísaním Daytonskej mierovej dohody, ktorej signatármi sa stali prostredníctvom svojich najvyšších zástupcov všetky tri bojujúce strany – Bosniaci, Chorváti a Srbi. Okrem týchto troch podpisov na mierovú zmluvu pribudli aj podpisy zástupcov najväčších svetových mocností – okrem iných podpis Johna Majora, Billa Clintona či Helmuta Kohla. Nie však forma, ale obsah je to, čo robí túto zmluvu tak jedinečnou a dôležitou. Zmluva obsahuje základné informácie o novom usporiadaní krajiny, ale aj nespočetné množstvo detailov, ktoré majú za úlohu udržiavať v krajine stabilnú situáciu, pokiaľ je to možné.4

Jedno z najzávažnejších a najpodstatnejších rozhodnutí, ktoré bolo podpísané v Daytonskej mierovej zmluve, je rozhodnutie o rozdelení krajiny na dva veľké územné celky, oba s vlastnými inštitúciami. Práve rozdelenie na Federáciu Bosny a Hercegoviny a Republiku Srpskú ovplyvnilo životy bežných občanov do snáď najvýraznejšej miery. Táto hranica je dlhá viac ako tisíc kilometrov a čo bolo pre tento krátky výskum najdôležitejšie, hranica prechádza aj cez hlavné mesto krajiny, cez Sarajevo. Práve sledovanie vplyvu hranice na život občanov a ich predstavy či názory na túto hranicu tvorili pre mňa najväčší bod záujmu.5

Objavovanie hranice

Naša výprava prichádzala z Chorvátska do Sarajeva naprieč Republikou srbskou, čiže už cez okná autobusu som mohol nerušene sledovať, ako sa dve entity v Bosne a Hercegovine explicitne líšia. Do očí bijú hlavne srbské vlajky, ktoré sa vlnia vo vetre pozdĺž hlavných ciest vedúcich do Sarajeva. Takisto zrejmý znak vnútorného rozpoltenia krajiny je tabuľa na hraničnom priechode Slavonski Brod – Bosanski Brod, ktorá víta návštevníkov krajiny v Republike srbskej v latinke aj v cyrilike.

Ako nechcené memento pre všetkých obyvateľov a návštevníkov krajiny slúži vojnou poznačená krajina a zničené príbytky ľudí všetkých národností, ktoré sa tiahnu od hraníc s Chorvátskom až po samotné Sarajevo. Je zrejmé, že všetky opustené domy museli mať pred vypuknutím vojny svojich obyvateľov, ktorí len tak dobrovoľne tieto domy neopustili. Postihnúť ich mohol iba jeden z dvoch osudov – nútené presídlenie alebo smrť. Práve masívna vlna presídľovania zasiahla aj do štruktúry samotného Sarajeva, pretože národnostné rozdelenie obyvateľstva sa po vojne výrazne zmenilo, hoci presné štatistické údaje ešte nie sú k dispozícii, nakoľko posledné oficiálne sčítavanie obyvateľov sa konalo ešte v čase pred vypuknutím vojny a to ďalšie je naplánované na tento kalendárny rok.

Počas prvého dňa výskumu som sa spolu s kolegami iba poriadne oboznamoval s prostredím, prechádzal som si znova a znova mapy, aby som vedel, kam mám zamerať svoju pozornosť počas nasledujúcich dní. Základňu sme mali v apartmáne na Bistriku, odkiaľ som každé ráno mieril do rozličných častí mesta. Keďže ma zaujímalo hlavne to, ako v skutočnosti hranica medzi Federáciou Bosny a Hercegoviny a Republikou srbskou ovplyvňuje život v meste a či vôbec má nejaký vplyv, musel som si určiť spoľahlivé indikátory, ktoré budú signalizovať prítomnosť tej či onej národnosti v oblasti.

Vstup do terénu

Počas prípravy na tento krátky výskum som predpokladal, že sídliská či mestské časti s výraznou prevahou náboženských stavieb prislúchajúcich k danému náboženstvu budú signalizovať vyššie množstvo obyvateľov vyznávajúcich určené náboženstvo. Po príchode na miesto však prišlo rýchle vytriezvenie z tohto pekného a možno i logického predpokladu. Nepočítal som totiž s tým, že sarajevské sídliská budú najrozličnejšími kostolmi a mešitami popretkávané do takej veľkej miery, že akékoľvek prisudzovanie vyššieho výskytu niektorej národnosti v oblasti bude takmer nemožné. K tomuto záveru som prišiel po niekoľkohodinovom prechádzaní sa po najväčšom sarajevskom sídlisku, po Alipašinom Polji. Doslova na kope sa tu nachádzajú mešity so svojimi príznačnými minaretmi, katolícke kostoly či srbský cintorín. Ak sa človek postaví na to správne miesto, tak má dokonca výhľad na všetky tri typy stavieb. Po bližšom preskúmaní povahy srbského pravoslávneho cintorína však vyjde najavo, že úplne všetky hroby boli zasypané a postavené pred vypuknutím vojny. Toto môže byť indícia k tomu, že na Alipašinom Polji sa už príliš veľa Srbov nenachádza. Kapacita cintorína totiž nie je ani zďaleka naplnená a na okolí sa nenachádza ani jeden pravoslávny kostol, ktorý by Srbom slúžil ako svätostánok. V oblasti sa dá predpokladať výskyt obyvateľov chorvátskej národnosti na základe prítomnosti viacerých katolíckych kostolov. Keďže nie sú k dispozícii žiadne oficiálne štatistiky, jediná možná cesta, ako si overiť zloženie obyvateľstva sídliska, vedie prostredníctvom sledovania mien a priezvisk na zvončekoch na veľkých rezidenčných budovách. Týmto spôsobom sa však dá rozlišovať iba medzi Bosniakmi na jednej strane a Chorvátmi so Srbmi na strane druhej. Spôsobené je to tým, že Bosniaci používajú vzhľadom na svoj moslimský pôvod a tým pádom aj prepojenie na ostatný moslimský svet poslovančené moslimské priezviská, ako sú napr. Ibrahimović, Hodžić alebo Begović. Oproti tomu Srbi a Chorváti používajú priezviská, ktoré jednoznačne nevyjadrujú príslušnosť k svojmu národu.

Faktom taktiež zostáva, že na Alipašinom Polji, ako na najväčšom sídlisku v Sarajeve, nenájdeme jediný oficiálny nápis či akékoľvek grafitti napísané v cyrilike, ktoré by mohli poukazovať na prítomnosť srbskej populácie. Naopak, všetky nápisy na školách, škôlkach či úradoch sú napísané latinkou. Grafitti ako prejavy mladšej generácie takmer všetky poukazovali na príslušnosť k fanúšikovskej základni futbalového klubu FK Železničjar Sarajevo. Po preštudovaní si súpisky prvého tímu tohto futbalového klubu je však jednoduché zistiť, že sa na nej nachádzajú hráči či bosniackej, tak aj srbskej či chorvátskej národnosti. Všetky spomenuté skutočnosti začínajú byť pomerne mätúce, čo mi potvrdili aj samotní obyvatelia Sarajeva.

Za ďalší indikátor som si zvolil dennú tlač, ktorá sa v Sarajeve distribuuje úplne rovnakým spôsobom ako v Slovenskej republike – v stánkoch s tlačovinami. Takáto forma predaja mi umožnila nerušene spisovať to, aké noviny sa v ktorých oblastiach mesta predávajú. V úplnom centre Sarajeva nebolo príliš obtiažne zakúpiť si noviny bosniacke, chorvátske, ale aj srbské. Inak tomu bolo na spomínanom v okrajových častiach či na Alipašinom Polji. Na tomto sídlisku som zaregistroval šesť novinových stánkov, kde ani jeden vo svojom sortimente denníkov či inzertných novín neponúkal čo i len jedny srbské noviny. Vo všeobecnosti teda platí, že okrajové časti mesta sú oproti hlavnému centru viac uzavreté do vnútra a prevádzkari novinových stánkov nemajú záujem ponúkať noviny iného etnika.

Výskum na Alipašinom Polji pokračoval aj ďalšími rozličnými metódami. Po odpozorovaní dennej tlače, mien na zvončekoch, mešít, kostolov, úradných tabúľ a grafittov nasledovalo sledovanie reštaurácií a pohostinských zariadení. Takéto sledovanie má samozrejme aj svoj patričný dôvod. Spoľahlivé indikátory totiž môžu častokrát byť aj potraviny spotrebovávané na prípravu pokrmov či pôvod piva podávaného v reštaurácii. Po niekoľkodňovom navštevovaní reštauračných zariadení na Alipašinom Polji a v jeho bezprostrednom okolí som mohol usúdiť, že sa mi nepodarilo nájsť ani jedno miesto, kde by bolo podávané bravčové mäso. Ako je známe, bravčové mäso nepatrí na jedálny lístok moslimskej časti svetovej populácie, takže všetky tieto zariadenia môžeme vyhlásiť buď za moslimské alebo za také, ktoré sa prispôsobili očakávaniam svojich klientov, ktorí bravčové mäso nekonzumujú z náboženského presvedčenia. Analýza sortimentu predávaného piva tiež ukázala fakt, že sa na tomto sídlisku nepredáva žiadne srbské pivo, práve naopak, nájdeme tu iba pivá bosniacke (Sarajevsko), občas chorvátske (Karlovačko) či slovinské (Laško). Z toho teda vyplýva, že Alipašino Polje je aj na základe tohto predpokladu prevažne moslimské sídlisko bez signifikantnej prítomnosti Srbov.

Hranica na mape

Situáciu na Alipašinom Polji považujem za dôležitú pre tento výskum, avšak ako taký by nemohol byť úplne kompletný, keby som sa nepresunul na skutočnú hranicu medzi Republikou srbskou a Federáciou Bosny a Hercegoviny. Táto hranica, ktorá je presne popísaná v Daytonskej mierovej zmluve, sa podľa oficiálnych máp a katastra mesta Sarajevo ťahá od juhozápadu mesta, kde prechádza cez neobývané hory. Cez kopce sa ťahá smerom na východ, kde schádza z kopcov a konečne zasahuje do obývanej oblasti. Dve oblasti, ktoré sú reálne najviac zasiahnuté hraničnou čiarou, sú Lukavica a Dobrinja. Prevažná časť oboch mestských častí sa nachádza, rovnako ako celé Sarajevo, vo Federácii Bosny a Hercegoviny. Menšia časť tohto územia sa však už nachádza v Republike Srpskej, kde tvorí súčasť mesta Istočno Sarajevo, teda Východné Sarajevo. Toto doslova nezvyčajné mesto je podľa ústavy oficiálnym hlavným mestom Republiky srbskej, v skutočnosti však všetky podstatné inštitúcie a úrady sídlia v najväčšom meste Republiky, v Banja Luke.

Keď som sa vydal do tejto časti Sarajeva, predpokladal som, že sa tu nebudú nachádzať žiadne mešity a v pohostinských zariadeniach sa bude na rozdiel od zvyšku mesta ponúkať srbské pivo. Čo je ale najpodstatnejší a najľahšie spozorovateľný rozdiel oproti zvyšku mesta je výrazne väčší výskyt nápisov v cyrilike. Cyriliku používajú na svojich tabuliach oficiálne inštitúcie, ale aj súkromní podnikatelia, ktorí takto jasne demonštrujú svoju príslušnosť k srbskej menšine. Viaceré nápisy boli vyhotovené vo verzii s latinkou aj vo verzii s cyrilikou, avšak na pohostinstvách či obchodoch s potravinami bolo často veľmi obtiažne nájsť čo i len slovo v latinke.

Tento posun však nenastal nejako zjavne na jednej línii, ale prejavoval sa len veľmi pozvoľna. Ako prvé sa v cyrilike začali objavovať dopravné značenia, nasledovali vývesky s oznamami o úmrtí občanov. Ako posledné smerom od centra Sarajeva zmenili svoje nápisy súkromné prevádzky komerčného charakteru. Takisto zvončeky na niektorých obydliach miestnej populácie zmenili typ svojho písma. Napriek tomu, že táto časť mesta prakticky územne patrí už pod Republiku srbskú, stále bolo možné nájsť niektoré nápisy v latinke. Avšak nárast cyriliky je zjavným znakom zvýšenej prítomnosti obyvateľstva srbskej národnosti.

Po dôkladnom preskúmaní nápojových lístkov viacerých miestnych pohostinstiev som prišiel k záveru, že ani v jednom z nich nebolo ponúkané pivo Sarajevsko, ktoré je bežnou súčasťou menu v ostatných častiach mesta. Naopak, veľmi populárne sú tu srbské pivá Pan a Jelen. Tieto pohostinstvá boli často vyzdobené vianočnými prvkami, čo takisto jednoznačne poukazuje na to, že sa logicky nejedná o moslimské prevádzky. Prístup k srbskej dennej tlači je v týchto častiach mesta oveľa jednoduchší, než je tomu vo zvyšku Sarajeva, avšak okrem centra, kde je dostupnosť srbskej tlače taktiež dobrá.

Všetky spomenuté javy príznačné či už pre Bosniakov alebo Srbov sú skôr „vizuálneho“ charakteru, dá sa na ich základe určiť, kto v ktorej časti prevláda, kde sa vplyv začína zväčšovať a pod. Zaujímavé je však zamerať sa aj na spočiatku „neviditeľné“ javy súvisiace s výskytom medzietnickej hranice. Asi najjednoduchšie je už pri letmom pohľade na mapu verejnej dopravy odpozorovať, že autobusy či trolejbusy do Republiky srbskej takmer vôbec nejazdia. Jedna autobusová linka smeruje ku hraniciam, avšak iba z okrajovej časti Butmir, takže priame spojenie s centrom neexistuje. Najjednoduchší spôsob dopravy zo srbských území je trolejbusom, ktorý prechádza cez Dobrinju a Lukavicu.

Federácia Bosny a Hercegoviny a Republika srbská sú dva odlišné samosprávne celky s vlastnými úradmi, čo sa musí samozrejme prejaviť aj v komunálnej politike a na daniach či poplatkoch. Na takýto prieskum by však bola potrebná analýza regionálnych politík a úradov, ktoré zastrešujú vyberanie daných poplatkov.

Názory miestnych obyvateľov

Povaha výskumu si vyžadovala aj rozhovory s lokálnymi obyvateľmi, od ktorých som žiadal vyjadrenie na problematiku, o ktorú som sa zaujímal. Takéto rozhovory sa mi podarilo uskutočniť priamo v meste, ale aj v neďalekom lyžiarskom stredisku Bjelašnica, ktoré je domácimi veľmi obľúbené.

Na základe týchto rozhovorov sa však pomerne komplikovaná situácia okolo významu hranice v Sarajeve ešte viac skomplikovala, čo ma už príliš neprekvapilo. Prvý rozhovor som uskutočnil s 28 ročnou ženou, ktorá bola na lyžovačke s rodinou. Po krátkom neformálnom rozhovore priznala, že patrí k moslimskej časti obyvateľstva mesta. Zakrátko vzišlo najavo, že hoci je moslimskej, teda bosniackej národnosti, patrí k sekulárnej časti moslimov, teda náboženstvo nijako nevyznáva. Čo ale bolo pre mňa zarážajúce, boli jej nasledujúce tvrdenia. Hoci to, že spolu s rodinou býva v Dobrinji, ktorú som dovtedy mal aj na základe svojho pozorovania za takmer čisto srbské územie, vyjadrila sa, že Srbi v Dobrinji nepredstavujú majoritné obyvateľstvo. Podľa tejto ženy ide o zmiešané sídlisko, kde Srbi tvoria prinajlepšom tretinu všetkého obyvateľstva.

Rozhovor sa ďalej niesol v duchu, či ľudia považujú hranicu medzi dvoma entitami v Sarajeve za dôležitú. Miestna obyvateľka sa vyjadrila, že moslimovia majú podľa nej často osobné výhrady k cestovaniu do Republiky srbskej. Na margo športového vyžitia taktiež spomenula, že neďaleká Jahorina je oveľa lepšie lyžiarske stredisko, ale ako ona s rodinou, tak ani ostatní moslimovia na Jahorinu nechodia, pretože sa nachádza v Republike srbskej. Podľa nej rany z vojnového konfliktu v srdciach ľudí ešte stále pretrvávajú.

Ďalší rozhovor som uskutočnil s vedúcim pracovníkom výstavy The Siege, ktorá sa logicky podľa názvu niesla v duchu obliehania Sarajeva počas vojny v rokoch 1992 až 1995. Tento mladý muž mal približne 26 rokov a pochválil sa tým, že niekoľko rokov študoval v zahraničí. Po krátkom uvedení do základov môjho výskumu som sa ho opýtal na jeho názor na hranicu a v ktorej časti podľa neho žije najviac Srbov. Bez akéhokoľvek zaváhania mi povedal, že Lukavica a hlavne Dobrinja sú dve hlavné bašty srbského obyvateľstva v Sarajeve, kde podľa neho tvoria 90 percent všetkých obyvateľov. Táto výpoveď je v ostrom kontraste s tým, čo mi zdelila vyššie spomenutá pani na Bjelašnici. Pritom rovnako ako ona, aj tento mladý muž sa hlási moslimskému etniku. Takisto sme sa rozprávali o tom, ako dnešná mladá generácia, ktorá vojnu nezažila na vlastnej koži, nemá záujem o nedávnu históriu svojej vlastnej krajiny. Globalizácia podľa neho zapúšťa svoje korene už aj v Sarajeve, čoho dôkazom sú aj dve novootvorené prevádzky celosvetovo rozšírenej reštaurácie s rýchlym občerstvením McDonald's.

Keď nastala reč o medzietnických hraniciach, zistil som, že mám pred sebou veľmi cenného informátora. Oboznámil som ho s tým, čo mi povedala informátorka v lyžiarskom stredisku na Bjelašnici. On sa však iba pousmial a opäť dementoval všetky jej vyhlásenia. Podľa neho je totiž Jahorina veľmi obľúbeným zimným strediskom aj moslimskej časti miestnej populácie, čo vie veľmi presne, nakoľko na tomto stredisku niekoľko rokov pracoval. Vyjadril sa teda, že moslimovia nemajú nejaké významné problémy s cestovaním do susednej Republiky srbskej.

Záver

V prvom rade treba podotknúť, že na riadny antropologický výskum takého komplexného problému, akým medzietnická hranica v Sarajeve bezpochyby je, by bolo treba niekoľkonásobne viac času, než iba jeden týždeň. V každom prípade sa mi podarilo hranicu lokalizovať a čiastočne popísať jej prejavy v jej bezprostrednom okolí.

Na základe rozhovorov a pozorovaní môžem povedať, že hranica medzi srbskou a moslimskou časťou nezohráva príliš signifikantnú úlohu v každodennom živote občanov a nepolarizuje spoločnosť na dve segregované skupiny. Opticky je možné hranicu nájsť aj bez použitia máp, avšak línia vplyvu srbského etnika zachádza približne jeden až dva kilometre do územia Federácie Bosny a Hercegoviny smerom od oficiálnej hraničnej čiary.

Rozhovory s občanmi však tiež naznačujú výraznú rozpoltenosť v ich vlastných radoch, nakoľko nenastala nijaká zhoda medzi ich výpoveďami. Tento stav môže byť vo výraznej miere spôsobený aj tým, že posledné sčítavanie ľudu bolo vykonané ešte pred vojnou. Cez a po vojne nasledovalo veľké presídľovanie občanov, najmä však hromadný exodus Srbov zo Sarajeva a jeho bezprostredného okolia. Podľa dostupných informácií je ďalšie sčítavanie obyvateľov naplánované na rok 2013, kedy vyjde pravda s počtom obyvateľov v jednotlivých oblastiach na povrch. Toto sčítavanie môže mať zásadný vplyv na politickú situáciu v krajine, nakoľko národnostná otázka zohráva v politike významnú úlohu. Taktiež od podpísania Daytonskej mierovej zmluvy ubehlo už dosť rokov na to, aby nereflektovala skutočnú štruktúru obyvateľstva. Práve detaily tejto zmluvy určujú presnú polohu hraničnej línie.

Či táto hranica zohráva významnú úlohu v živote obyvateľov juhozápadného Sarajeva alebo nie, hranica zostáva reálnou. Rozdeľuje jednu krajinu na dva ďalšie územné celky, ktorých dôležitosť existencie je viac než diskutabilná. V Bosne a Hercegovine by totiž mala byť tendencia ľudí spájať a nie rozdeľovať.

1 Demografické štatistiky z roku 2000 sú k dispozícii na stránkach Index Mundi http://www.indexmundi.com/bosnia_and_herzegovina/demographics_profile.html. Takýmito aktuálnymi informáciami však nedisponuje ani Štatistický úrad BiH http://www.bhas.ba/?option=com_publikacija&id=1&lang=ba.

2 Práve touto problematikou sa obšírne zaoberá súčasný veľvyslanec Slovenskej republiky v Bosne a Hercegovine Miroslav Mojžita vo svojej knihe Sarajevo, čakanie na lastovičky (2010). Viď hlavne kapitoly Bosna a Hercegovina – obraz krajiny a Formovanie nového politického systému.

3 Tento informátor pôsobil ako sprievodca na výstave The Siege. Neskôr som si uvedomil, že spomenutý citát je z jednej informačnej tabule na výstave.

4 Kvalitný prehľad dejín celého Balkánu od roku 1804 po 1999 spracovaný britskou novinárkou Mishou Glenny je možné nájsť v jej knihe The Balkans (1999).

5 Kompletné znenie Daytonskej mierovej dohody je možné nájsť na amerických vládnych webstránkach http://www.state.gov/www/regions/eur/bosnia/bosagree.html.

Jakub Kollár

Jakub Kollár

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študent antropológie a cestovateľ teľom i dušou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu