reklama

Otvorená náruč Balkánu

Občas máme pocit, že je okolo nás len závisť, neochota a škodoradosť. Sme akosi rozmaznaní našim vlastným prostredím, našim dlhotrvajúcim mierom. Veľká väčšina z nás nikdy nezažila ten pocit, keď je všade okolo vojna a blahobyt nahradí nedostatok. Nedostatok jedla, vody, elektriny, plynu. A lásky...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu
(zdroj: Jakub Kollár)

Ľudia na Balkáne si však tieto útrapy prežili celkom zblízka, a aj preto sa mi zdá, akoby dobiehali všetkú tú radosť, ktorá im počas vojny utekala. Počas nášho výletu sa jej ušlo aj nám. Vyrazili sme z Viedne priamo do Sarajeva. Túto cestu som absolvoval už dosťkrát na to, aby som konečne prestal pozerať von oknom na všetkú tú prírodu, ale ani teraz som poriadne oka nezažmúril. Udalosti, ktoré ma však podujali písať si tieto poznámky, sa stali vlastne až po odchode zo Sarajeva.

Smer Mostar, vlak mešká takmer 40 minút. Na peróne stojíme my, oni a akýsi vojak Ozbrojených síl Bosny a Hercegoviny. Už na stanici sa nám zdal sympatický, keď každej skupinke cudzincov osobitne prišiel oznámiť, že "tento vlak už konečne ide do Mostaru".

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ani nevieme ako a zrazu sedíme "vo štvorke" oproti nemu. Môže mať okolo 40 rokov, hovoríme si. Upozorní ma, že mať peňaženku vyloženú na stolíku nie je zrovna dobrý nápad, takže ju schovávam. Po počiatočných zdvorilostných vetách a zoznámení sa, dostávame sa celkom očakávane - k vojne. Pri spomenutí toho, že by sme sa radi pozreli v lete do Srebrencie, konverzácia náhle končí a vojakovi sa tisnú do očí slzy. Po ťaživom tichu sa snaží zmeniť tému a ukazuje nám fotky svojej šikovnej 12-ročnej dcéry, najlepšej plavkyne vo svojej kategórii v Bosne. Ako však naša cesta pokračuje a blížime sa do Mostaru, dozvedáme sa, že má veľmi rád sladkosti, ale aj to, že keď začala blokáda Sarajeva v ´92, mal 19 rokov a žil na Alipašinom Polji, práve tam, kde sme sa deň pred tým boli pozrieť. Paneláky sú ešte stále zjazvené po vojne. Rozpráva nám, ako kopali studňu uprostred sídliska, aby mali aspoň trochu vody. Pestovali zeleninu pod hrozbou, že pri zberaní úrody dostanú svoju osudovú ranu. Veľa ľudí prišlo o život pred jeho očami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Pred vojnou som mal veľa kamarátov. Ortodoxných, katolíkov... Teraz nemám nikoho. Sú v Austrálii, v Amerike. Alebo tu už nie sú. Aj ja som chcel odísť do Ameriky, ale neišiel som, mal by som problém s papiermi. Prišiel som o rodinu a zdravie. V Srebrenici aj v Sarajeve. Mal som hepatitídu, mám veľké problémy so srdcom."

Celý čas sa nášmu vojakovi lesknú slzy v očiach. Bolesť pretrváva. Ivku vojna veľmi zaujíma a chcela by vedieť čo najviac. Bojím sa, aby to nášmu vojakovi nebolo nepríjemné, evidentne sa mu rozpráva ťažko. Nakoniec sa odhodlá opýtať sa, ako sa zmenil jeho život po vojne, ako by ho porovnal so životom pred tým.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Ľudia v Bosne sú hlúpi, hlúpi a ešte raz - hlúpi. Pred vojnou sme mali slobodu, ale nemohli sme o o tom hovoriť (o nacionalistických témach). Teraz môžeme hovoriť, ale nemáme slobodu. Všade je korupcia, všetci sú skorumpovaní."

Každá sekunda s týmto človekom je mimoriadne vzácna. Ivka si spomenula, že máme ešte jednu poslednú horalku, tak mu ju s radosťou dávame. Dojatý vojak nemá pri sebe nič, tak nám dáva aspoň malý kalendár s vyznačenými moslimskými sviatkami. Ako hovorí, iba viera mu pomohla prežiť vojnu. Ten človek bol úžasný. Išla z neho obrovská sila, láska a odhodlanie. Lučíme sa v Mostare, on pokračuje na svoju základňu v Čapljine.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sme v Mostare, mesto je samozrejme úžasné. Ale chcel som o ľuďoch. Milá pani nás ubytuje. Ráno sa pýtal, kam vedú naše kroky ďalej, tak sa zveríme, že do Chorvátska. V momente volá na stanicu, aby nám zistila odchod autobusov do Splitu.

Sme v Splite, presadáme však hneď do Zadaru. Tu prišiel na psa mráz. Ponáhľame sa na Slovensko kvôli škole a práci, nemáme príliš veľa času na obdivovanie tohto malebného mesta. Je veľkonočná nedeľa a všetky hostely či priváty sú dvojnásobne drahé. Keďže cestujeme "low-cost", mierne bezradní ideme na stanicu, možno sa nám podarí chytiť nejaký autobus, v ktorom by sme strávili noc. Nič.

Sedíme, rozmýšľame čo ďalej. Zrazu k nám príde pani okolo päťdesiatky a pýta sa, či nám treba ubytovanie. Hovoríme, že máme iba pár eur. Zasmeje sa, že to je predsa nič a nikto nás za to neubytuje. O 10 minút sme u nej doma a v detskej izbe máme ustlané postele, na večeru sa podáva koláč, ktorý napiekla jej 13-ročná dcéra a pijeme čaj. Šípkový či zelený?

"Je Veľká noc a ľudia si majú pomáhať. Nie všetko je iba o peniazoch. Snáď raz takto niekto pomôže aj mojim deťom."

Je to neuveriteľné, skoro ako fatamorgána. Plný stôl, teplo a úžasní ľudia. Postele. Snažíme sa aspoň umyť riady, ale ani to nám nechcú dovoliť. Ráno nás čaká káva, raňajky a na cestu dostávame nabalené chleby s údeným mäsom, ovocie, čokoládu, bábovku a sladkosti. Ešte stále tomu nemôžeme uveriť. Zo začiatku som bol skeptický, cudzia žena, navyše na pochybnej autobusovej stanici. Nakoniec nás ešte ráno odváža na benzínku, lúčime sa a stále máme padnutú sánku. Sme rozhodnutí, že po príchode domov jej a jej rodine pošleme aspoň nejakú drobnosť.

Po 100 minútach stopovania vo veľmi slabej premávke nám zastaví obyčajný linkový autobus do Zagrebu. Šofér žmurkne jedným okom a už sedím na schodoch a píšem si poznámky.

Sme v Zagrebe. Neustále prší, ale nás tlačí čas a rozhodneme sa ísť na motorest na diaľnicu - smer Maribor a Graz. Najskôr zablúdime a starý strážnik akéhosi komplexu nám v zafajčenej búdke poradí, aby sme išli popri Sáve naspäť asi 4 kilometre na motorest Plitvice. Skvelé miesto, vravím si. Väčšina aút má rakúske poznávacie značky, či už Viedeň alebo Graz. Na tabuľku píšeme z jednej strany pesimistickú alternatívu "Maribor" na druhú tú optimistickú - "Wien". Všetky autá sú však plné, rodiny sa vracajú z dovoleniek. Čakáme viac ako tri hodiny, stmieva sa a morálka v našom dvojčlennom tíme je veľmi nízko. Som však pevne rozhodnutý, že nás odtiaľto dostanem ešte dnes. Zrazu sa pred nami zjaví auto z Grazu, jedno z mnohých. Keď sa starší manželia vracajú k autu, skúsim ich osloviť a opýtať sa, či by nás nemohli vziať aspoň do Mariboru. Ochotne nás však berú do Grazu, teda nad naše vlastné očakávania. Po chvíli zistíme, že manželia sú Bosniaci z Bihaća žijúci v Grazi. Nikdy som si nemyslel, že nemčina s bosančinou sa môžu celkom dobre dopĺňať - tak totiž komunikujem. Musím sa sám na sebe smiať, hlavné je však, že sme na ceste a ideme domov. Keď už sme v Slovinsku, stojíme na každej čerpacej stanici a snažia sa nám vybaviť odvoz priamo do Viedne. Po 30 minútach to zabalíme a ideme aspoň do Grazu. Rozlúčime sa na železničnej stanici, poďakujeme a prajeme dobrú noc.

Sme v Grazi. Ubytovanie drahé, vlaky do Viedne v noci nejdú žiadne, ako ani autobusy. Odvezieme sa aspoň na Ostbahnhof a Ivka starostlivo vyfarbuje našu poslednú tabuľku - Wien. Je jedna hodina po polnoci a my pomaly kráčame mestom popri hlavnej ceste. V diaľke vidíme prichádzať auto. Žartujem, aby nám náhodou neušlo, Ivka rýchlo ukazuje tabuľku. Po 3 sekundách stopovania nám zastavuje prvé auto. Prirovnal by som to k zázraku, asi nikdy som nepocítil v žilách takú eufóriu. Mladý muž sa predstavuje, meno si nepamätám, ale je z Kurdistanu, z Iraku. Po troch hodinách sme vo Viedni a sedíme vo vlaku do Bratislavy.

Jakub Kollár

Jakub Kollár

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študent antropológie a cestovateľ teľom i dušou. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu